Vlkolínec je pamiatková rezervácia ľudovej architektúry, ktorá bola zapísaná do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Pozostáva z mnohých objektov, ktorým bol udelený štatút Národná kultúrna pamiatka. Spomeňme aspoň tie najhlavnejšie.

Roľnícky dom:
Muzeálny objekt s expozíciou tradičného bývania pozostáva so zrubového dvojdomu, stodoly, maštale a kamennej sýpky.
Dom je vzorovým domom stavieb horského prostredia Dolného Liptova. Spodnú časť domu tvorí kamenná podmurovka, ktorá vyrovnáva horský terén a oddeľuje drevené časti stavby od zeme. Nerovnosti podmurovky sa vymazávali blatom a po zaschnutí sa natierala vápenným náterom. Drevený zrubový domček pozostáva z troch miestností a drevenej šindľovej strechy. Vstupný pitvor, ktorý slúžil ako kuchyňa s pecou mal len hlinenú podlahu, ktorá sa každoročne vymazávala novou hlinou. Komora na uskladnenie potravín a náradia mala zvyčajne podlahu drevenú a nebola nijako vykurovaná. Izba tvorila obytnú časť domu, v ktorej sa vykonávali všetky činnosti v dome, od prác až po spanie. Izba mala zvyčajne drevenú podlahu s jamou, ktorá slúžila na uskladnenie zeleniny, najčastejšie švábky (zemiakov). Do izby zasahovala zadná časť pece a slúžila tak ako vykurovacie teleso pre obytnú časť domu. Dym z pece bol odvedený pod strechu, kde sa rozplynul v podkroví a konzervoval tak drevené šindle a z časti aj vyhrieval miestnosti z vrchu. Samotný priestor podkrovia taktiež slúžil ako udiareň, na konzerváciu mäsa. Vonkajšie a vnútorné steny sú natreté vápenným náterom, ktorý sa robil zvyčajne na jar a na jeseň.
Maštaľ a stodola sú zrubové a slúžili na ustajnenie dobytka a uskladnenie sena a náradia. Podlahy v nich boli zvyčajne hlinené alebo kamenné s výnimkou centrálnej časti stodoly, ktorá bývala drevená a slúžila v období žatvy na mlátenie obilia.
Kamenná sýpka slúžila ako skladisko obilia pre celú osadu, aby v prípade požiaru obyvateľom nezhoreli všetky zásoby potravy.

Zvonica:
Bola postavení v roku 1770 a je pravdepodobne najstaršou stavbou vo Vlkolínci. Celá zvonica je drevená (zrubová). Jej steny sú pokryte šindľom, ktorý tvorí vonkajší ochranný plášť stavby. Vrchná časť pozostáva zo samotného zvonu a šindľovej striešky ukončenej dreveným krížom. Základ tvorí kamenná podmurovka, ktorá vyrovnáva nerovný horský terén a oddeľuje drevené časti stavby od zeme. Malá drevená zvonička tvorí dominantu v strede osady Vlkolínec a delí ju na dve časti. Dolný a Horný koniec s obyvateľmi nazývanými Nižňania a Vyšňania. Zvonica mala funkciu časomiery, keďže sa na nej zvonilo trikrát za deň: ráno, na obed a večer. Taktiež slúžila na zvolávanie obyvateľov na bohoslužbu, na oznámenia úmrtí, ale aj na ohlasovanie požiarov a iných nebezpečenstiev.

Studňa:
Drevená rumpáľová studňa z roku 1860 tvorí dominantu v centrálnej časti osady. Je hlboká 12 metrov a jej šachta je vyložená kameňmi. Studňa tak ako iné vlkolínske stavby pozostáva z kamennej podmurovky, na ktorej je osadená konštrukcia studne. Strechu studne tvorí sedlová strecha pokrytá dreveným šindľom. Studňa slúžila ako jediný zdroj pitnej vody vo Vlkolínci, ktorý bolo treba ochraňovať, preto boli steny konštrukcie studne opláštené drevenými doskami. Samotným technickým riešením a architektúrou je studňa prvkom, ktorý dopĺňa kolorit horského prostredia osady Vlkolínec.

Kostol Navštívenia Panny Márie vo Vlkolínci:
Kostol bol postavený v roku 1875 a nahradil tak kaplnku, ktorá tu pred ním stála. Ku kostolu bola neskôr pristavená sakristia, čím získal terajší vzhľad. Je postavený v novoklasicistickom štýle. Nachádza sa na okraji osady na pôvodnej prístupovej ceste do Vlkolínca. Kostol okrem bohoslužieb slúžil, tak ako aj v iných podhorských obciach, aj na kultúrne účely a ako miesto spoločenského kontaktu.

Škola:
Pre zvyšujúci sa počet detí v osade Vlkolínec bola v dobe rakúsko-uhorskej monarchie pri budove kostola postavená murovaná škola, ktorá nahradila školu v jednom z vlkolínskych domčekov. Zo začiatku fungovala ako jednotriedka s jedným učiteľom a povinnou šesťročnou dochádzkou. Po vzniku Československej republiky bola zavedená povinná osemročná školská dochádzka. Po druhej svetovej vojne sa počet obyvateľov osady rapídne znížil a tak potreba fungujúcej školy sa postupne vytratila. Dnes škola slúži ako súkromná Galéria Ľudového umenia.