Podhorská osada Vlkolínec je to najvzácnejšie, čo patrí k Ružomberku. Pre svoju jedinečnú zachovanú pôvodnú architektúru a tiež to, že tu stále žijú aj stáli obyvatelia, bola zapísaná do zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Nad Vlkolíncom sa ako jeho pomyselný strážca týči vrch Sidorovo.

Vlkolínec je mestskou časťou Ružomberka. Leží asi 11 km smerom na juh od centra mesta.

Vo Vlkolínci sa zachovala pôvodná architektúra a štruktúra horskej osady želiarov, pastierov a drevorubačov. Drevené zrubové domčeky sa týčia vo svahovitom teréne Veľkej Fatry pod vrchom Sidorovo. Zrubové domčeky sú postavené klasickým liptovským štýlom a to z otesaných kmeňov ihličnatých stromov ukladaných na kamennú podmurovku. Strechy domčekov sú pokryté dreveným šindľom. Vo Vlkolínci akoby zastal čas, všetko je tu zachované takmer v takej forme, ako to bolo v polovici minulého storočia. Jedinečnosťou Vlkolínca je tiež to, že v tejto drevenej osade stále žije niekoľko stálych obyvateľov a ich zloženie je od detí až po dôchodcov. To všetko viedlo k tomu, že Vlkolínec bol v roku 1993 zapísaný do zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Vlkolínec teda nie je skanzenom, ale je živou obcou. Do domov a dvorov teda okrem muzeálnych objektov nie je možné vstupovať, nakoľko sú súkromným majetkom a žijú v nich ľudia.

Vlkolínec je pamiatková rezervácia ľudovej architektúry. Pozostáva z mnohých objektov, ktorým bol udelený štatút Národná kultúrna pamiatka.

Pravdepodobne najstaršou stavbou vo Vlkolínci je sedem metrov vysoká drevená zrubová zvonica. Stojí v strede osady. V minulosti sa jej zvonenie využívalo na ohlasovanie dôležitých udalostí. Slúžila aj ako časomiera, pretože sa na nej zvonilo trikrát denne: ráno, na obed a večer.

Neďaleko zvonice je aj dvanásť metrov hlboká drevená rumpáľová studňa. V minulosti slúžila miestnym obyvateľom ako jediný zdroj pitnej vody.

Na východnom konci Vlkolínca, v blízkosti cintorína, sa týči rímskokatolícky kostol Navštívenia Panny Márie. V kostole je umiestnených aj štrnásť obrazov krížovej cesty. Na bočnej strane kostola je na stene umiestnená pamätná tabuľa kňazovi Pavlovi Horskému, ktorý v tomto kostole pôsobil. V minulosti slúžil okrem bohoslužobných účelov aj na kultúrne účely a ako miesto spoločenského kontaktu. Popri kostole prechádza pôvodná prístupová cesta z Ružomberka.

V susedstve kostola je aj murovaná budova bývalej školy. Dnes je v jej priestoroch súkromná galéria. Vystavené sú tu diela ľudových umelcov, maliarov a remeselníkov. Na budove je pamätná tabuľa Jozefovi Májekovi, ktorý tu pôsobil ako učiteľ a neskôr zahynul ako interbrigadista v občianskej vojne v Španielsku.

Na dolnom konci Vlkolínca sa na západnej strane cesty nachádza Roľnícky dom a dvor, ktorý je muzeálnym objektom. Objekt pozostáva so zrubového dvojdomu, stodoly, maštale a kamennej sýpky. V prednej časti dvojdomu je expozícia tradičného bývania, ktorá je v správe Liptovského múzea. V stodole je expozícia venovaná tradičnému hospodáreniu a poľnohospodárstvu. Oproti roľníckemu domu je na opačnej strane cesty budova sýpky, ktorá v súčastnosti slúži ako minigaléria. Súbor týchto stavieb dokumentuje tradičné bývanie a hospodárenie vo Vlkolínci.

Neďaleko zvonice, pár metrov povyše hore ulicou, je pre návštevníkov otvorený Dom UNESCO Vlkolínec. Návštevník si v jeho výstavných priestoroch môže pozrieť vystavené diela maliarov, fotografov a ľudových umelcov, podla aktuálnej výstavy. V Dome UNESCO si tiež môže kúpiť suvenír, alebo sa poinformovať o Vlkolínci.

Ešte pár metrov povyše, ale na opačnej strane cesty, je aj reštaurácia, otorená hlavne v letnej sezóne.

Neďaleko vstupu do Vlkolínca je replika tradičnej pastierskej koliby z tunajšieho regiónu s vybavením, aké sa v tradičných kolibách nachádzalo. Do samotnej koliby sa nevstupuje, len sa do nej nahliadne.

Lúky a okolie Vlkolínca sú posiate malými hospodárskymi budovami, ktoré miestni nazývajú štále (senníky). Štále sa v minulosti využívali na uskladňovanie sena, ktoré slúžilo ako krmivo pre dobytok počas zimných mesiacov. V dnešnej dobe sa štále využívaju len sporadicky, niektoré stále plnia svoj účel a uskladňuje sa v nich seno, ktoré dnes slúži najmä na dokrmovanie lesnej zveri.

Cez Vlkolínec prechádza žlto značený turistický chodník. Smerom na sever, nahor, sa po ňom možno vydať na sedlo na Vlkolínskych lúkach. Chodník odtiaľ pokračuje do Hrabovskej doliny. Zo sedla vo Vlkolínskych lúkach sa však ponúka zaujímavá možnosť výstupu po červenej značke na Sidorovo, na ktorého vrchole je aj vyhliadková plošina, z ktorej je jeden z najkrajších výhľadov na Vlkolínec, ale nielen naň. Po červenej značke potom možno zísť na ružomberskú Kalváriu. V polovici trasy medzi Sidorovom a Kalváriou je ešte jedna krásna panoramatická vyhliadka na Veľkej skale.
Viac informácií o Sidorove nájdete TU

Z Vlkolínskych lúk však možno pokračovať aj po zelenej značke západným smerom na Sedlo pod Vtáčnikom a odtiaľ ďalej po veľkofatranskom hrebeni. Ak sa vydáte týmto chodníkom na opačnú stranu, tak vás dovedie popod hrebeň Sidorova až do Ružomberka.

No a modro značený chodník vás z Vlkolínskych lúk dovedie na ďalší vyhliadkový vrchol Malinné.
Viac informácií o Malinnom nájdete TU

Ak sa po žlto značenom chodníku vyberiete z Vlkolínca smerom na východ, tak vás chodník dovedie do neďalekej ružomberskej mestskej časti Biely Potok. Chodník z Vlkolínca stúpa popri kostole po spevnenej ceste. V najvyššom bode leží vedľa cesty skala a tu treba z cesty odbočiť doprava na lúku. Chodník vás potom dovedie do centrálnej časti Bieleho Potoka.

Do Vlkolínca vedie z Bieleho Potoka Trlenskou dolinou aj náučný chodník. V doline je aj asfaltová cesta, ktorá slúži ako prístupová cesta pre automobily.

Miestni chodia pešo do Bieleho Potoka dolinou Uhlisko, pretože je to najkratšia cesta. Tadiaľto má viesť aj náučný chodník Vtáčia cesta, zatiaľ však nebol dokončený. Náučné tabule boli zatiaľ osadené iba na jeho začiatku v Bielom Potoku.
Pekný výhľad ponúka aj nevysoký kopec Dielec, ktorý leží na juh od Vlkolínca. Krátka a nenáročná prechádzka vás odmení krásnym pohľadom na Vlkolínec a nad ním sa týčiace Sidorovo.

Trlenskou dolinou vedie do Vlkolínca aj žlto značená cyklotrasa. Odtiaľ potom pokračuje veľmi strmým stúpaním až do sedla na Vlkolínskych lúkach, kde sa pripojí k modro značenej cyklotrase, ktorá vedie z Ružomberka na veľkofatranský hrebeň a po ňom na Smrekovicu.

Okrem žltej prechádza cez Vlkolínec aj modro a zeleno značená cyklotrasa. Smerom na sever vedie od kostolíka po spevnenej ceste popri prírodnej pamiatke Krkavá skala do Ružomberka. Krkavá skala je vysoká 22 metrov a patrí medzi najvyššie skalné ihly na Slovensku. Túto trasu využíva veľa ľudí aj na pešiu prechádzku, pretože je nenáročná a ponúka pekné výhľady na Ružomberok a okolie. K cyklotrase sa pri Krkavej skale pripája aj už spomínaný zeleno značený turistický chodník.

Prvá priama písomná zmienka o Vlkolínci pochádza z roku 1461 (prvá nepriama písomná zmienka dokonca z roku 1376). Jeho názov pravdepodobne pochádza od slova vlk, nakoľko v okolitých lesoch bol jeho výskyt veľmi hojný. Na vrchu Sidorovo, ktorý sa týči nad Vlkolíncom, bolo v staršej dobe železnej hradisko chránené valovým opevnením. V neskoršom období tu bolo potom aj slovanské hradisko.

Počas Slovenského národného povstania v októbri 1944 v dôsledku mínometnej paľby vyhorelo viacero domov na hornom konci osady. Bolo to v čase bojov o neďaleký vrch Ostrô. Väčšina obyvateľov Vlkolínca bola našťastie už predtým evakuovaná do obce Liptovská Lúžna. Späť domov sa vrátili až po skončení SNP. Nemecké komando však v osade zavraždilo päť ľudí.

Vlkolínec je situovaný v značne izolovanej polohe. Aj to prispelo k tomu, že sa až do dnešných čias zachoval vonkajší vzhľad domov a v mnohých domoch aj ich vnútorné usporiadanie. V celej strednej Európe sa nezachoval podobný porovnateľný súbor pôvodných domov a tým je Vlkolínec výnimočný.