Vonku nám už nasnežilo a príroda sa pod snehovou prikrývkou ukladá na zimný odpočinok. Zasnežená krajina vie pohladiť nielen oko, ale aj dušu. Naša ďalšia krátka vychádzka nás zavedie na ľahko prístupné miesto neďaleko Vlkolínca. Pôjdeme si tam pozrieť to, čo dokáže počas tisícročí vytvoriť voda a ako môžu skalné tvary rozprúdiť našu predstavivosť. Aby sme už nenapínali, prezradíme vám, že sa pôjdeme prejsť k dvom prírodným skalným výtvorom, ktoré sa nachádzajú v Trlenskej doline.

Dnes si trochu netradične na začiatku článku povieme niečo o tom, prečo sa v zime nemusíme báť, že by sme svojim pobytom v prírode mohli nejako uškodiť tomu, čo sa pod snehom nachádza. Keďže sa po okolí potulujeme v súlade s myšlienkou #ObjavUdržateľnéSlovensko, musíme myslieť na všetko, čo by prírode a prostrediu okolo nás mohlo ublížiť a naopak aj na to, čím by sme jej mohli pomôcť. V zime platí jedno pravidlo a to je, že každá rastlina sa stiahne pod zem. Nie je to myslené doslova, ale tak, že takmer všetky rastliny rastúce u nás na zimu svoju energiu, miazgu a všetko, čo k životu potrebujú, sústredia z nadzemných častí rastlín do koreňového systému, kde tieto zásoby prečkajú do jari, aby mohla rastlina po oteplení čo najrýchlejšie vyklíčiť, podrásť a znova začať získavať energiu zo slnka. V neposlednom rade aj sneh, ktorý sa nachádza na rastlinách, stlmí každý náš krok, ktorým by sme mohli rastlinky zašľapnúť. Sneh taktiež slúži ako zábrana, aby sa silnejší mráz, ktorý by mohol rastlinnému koreňovému systému ublížiť, k rastlinám vôbec nedostal. Možno si stačí zobrať príklad z minulosti, kedy naši predkovia spiľovali stromy v lese najmä v zime, aby padajúce stromy a drevo, ktoré sťahovali k cestám, nenarúšalo pôdny kryt a tým neublížili tomu, čo v lese rastie. Ale dosť bolo teórie, poďme sa vybrať na našu zimnú prechádzku.

Na začiatok trasy sa vyberieme autobusom mestskej hromadnej dopravy, ktorý nás dovezie na Biely Potok, konkrétne na zastávku „Biely Potok“. Na tejto zastávke stoja aj autobusy prímestských liniek, ktoré sú však v cestovnom poriadku označené ako „Ružomberok,Biely Potok,Kovostav“. Zo zastávky pokračujeme smerom ďalej od Ružomberka. Nepôjdeme však popri hlavnej ceste, ale vpravo, paralelne s ňou, vedie cesta popri rodinných domoch. Pár metrov za posledným domom z cesty zídeme k rieke Revúca. Nachádza sa tu most pre peších, pomocou ktorého prejdeme na druhú stranu. Za mostom pokračujeme doprava, kde prechádzame popri fotomakete rušňa Korytnickej železnice. Cesta nás dovedie do križovatky, v ktorej sa nachádza drevená maketa vlkolínskej zvonice, ktorá slúži ako odpočívadlo, pretože sa v nej nachádza sedenie. Odbočíme smerom doľava, no neprejdeme cez most, kadiaľ vedie cesta do Vlkolínca, ale pokračujeme ďalej popri rodinných domoch. Cesta po chvíľke skončí a my pokračujeme po lesnej ceste mierne do kopca. V mieste, kde sa cesta stočí doľava, z cesty zídeme a pokračujeme priamo k betónovému stĺpu elektrického vedenia. Elektrické vedenie nás dovedie k dvojitému betónovému stĺpu. V tomto mieste sa vyberieme hore svahom, mierne doľava, pomedzi kríky a stromy. Po vojdení medzi stromy si môžeme všimnúť skalné bralo, ktoré sa nachádza pár metrov vyššie. Nájdeme si k nemu najvhodnejšiu cestu tak, aby sme sa neprecenili, pretože terén je strmý a miestami kamenistý. Rôznych cestičiek je tu viacero, stačí si len vybrať. Skalné bralo, ku ktorému sme sa dostali, sa nazýva „Skala Mravíčka“. Môžeme si na ňom všimnúť to, ako sa počas druhohôr formovalo a taktiež to, ako ho neskôr narúšala tečúca voda, ktorá v ňom vymyla rôzne vzory. Od brala sa vrátime späť k dvojitému stĺpu, pri ktorom schádzame strmým svahom k potoku. V týchto miestach sa nachádza drevený mostík cez potok, ktorý nám pomôže prejsť na druhú stranu. Keďže je zima a váha snehu stlačila konáre kríku pri mostíku do chodníka, tak sme cez potok radšej preskočili o niečo nižšie pod ním. Za mostíkom sa nachádza náučná tabuľa, z ktorej sa niečo dozvieme o skale, ktorú sme si boli pozrieť. Pokračujeme doľava hore Trlenskou dolinou až na rázcestie pod Vlkolíncom, kde sa nachádza turistický prístrešok, ďalšia náučná tabuľa a mapa. Nepokračujeme však do Vlkolínca, ale odbočíme na cestu doľava, k chatám. Cestička nás vedie popri nich na rázcestie. Vyberieme sa doľava, hore kopcom, a po pár metroch natrafíme na náučný panel o Prírodnej pamiatke Vlčia skala. Pomedzi kríky a stromy za panelom prejdeme k skalnému bralu, ktoré sa tam nachádza. Po okolí sa moc neprechádzame, pretože skala je aj so svojim okolím chránená. Pôjdeme si len pozrieť zaujímavé kanáliky, ktoré voda vytvorila v tunajšom travertínovom brale. Vrátime sa k panelu a pokračujeme hore cestou. Prichádzame do areálu jezuitov a z tabuľky na bráne sa dočítame, že pokiaľ si chceme pozrieť Lurdskú jaskyňu, môžeme vstúpiť. Hneď za bránou nás víta drevený kríž, pri ktorom sa môžeme pristaviť. Pokračujeme ďalej popri hlavnej budove areálu s kaplnkou k lesíku. Na okraji si všimneme smerovku, ktorá nás navádza k Lurdskej jaskyni. Po pár metroch sme sa ocitli pri mieste, kde je v skalnej priehlbine v brale umiestnená soška Panny Márie, pri ktorej môžeme „vzdať vďaku“, alebo si ju len obzrieť. Vpravo od sošky si s trochou fantázie môžeme všimnúť skalu, podľa ktorej sa celé toto bralo nazýva Vlčia skala. Tá pri pohľade od chodníka vytvára dojem vlčej hlavy s otvorenou papuľou a zubami v nej. Pri troche fantázie si môžeme vymyslieť množstvo príbehov o tejto kamennej vlčej hlave.

Z jezuitského areálu sa vraciame späť na cestu v Trlenskej doline. Komu bolo chodenia málo, môže si spraviť zachádzku do Vlkolínca, ten je v čase snehovej prikrývky najkrajší. V opačnom prípade pokračujeme dolu dolinou späť do Bieleho Potoka, odkiaľ sa autobusom odvezieme do centra Ružomberka.

Text pre Vás pripravili Milan Kolčák a Ján Benčík z Informačného centra Ružomberok.

Článok je trinástym zo série článkov s podtitulom Príroda lieči.

Zverejnené: 16.12.2021