Vlkolínec

BIELY POTOK – VLKOLÍNEC – BIELY POTOK

Odporúčame vám začať túto nenáročnú, ale malebnú trasu na autobusovej zastávke v Bielom Potoku, odkiaľ sa po žltej turistickej značke vydáte smerom k jedinečnej osade Vlkolínec zapísanej v zozname UNESCO. Úvodný úsek vedie po asfaltovej ceste. Tá vás rýchlo zavedie na tichú lesnú cestu obklopenú bukovými a smrekovými porastmi. Po miernom, ale súvislom stúpaní sa opäť napojíte na asfaltovú cestu, ktorá vás dovedie priamo do centra Vlkolínca. Trasa má dĺžku 1,8 km, prevýšenie 249 metrov a pohodlným tempom ju zvládnete do hodiny. Vďaka výhodnému napojeniu na autobusovú dopravu je ideálna pre tých, ktorí sa vydajú na výlet bez auta.

TRASA:

Výlet začnete na autobusovej zastávke Biely Potok, kam sa pohodlne dostanete prímestským spojom z Ružomberka. Odtiaľ sa po žltej turistickej značke vydáte po úzkej asfaltovej ceste, ktorá sa vlní medzi domami a postupne vás vyvedie z obce. Po niekoľkých stovkách metrov sa asfalt zmení na lesnú cestu. Tá mierne stúpa popri potoku a vedie cez tienistý les. Tento úsek ponúka pokojné prostredie a v letných mesiacoch príjemný chládok. Po približne 30 minútach stúpania sa lesná cesta opäť napojí na asfaltku. Odtiaľ je to už len krátky úsek do samotného Vlkolínca. Do osady vstúpite po hlavnej ulici lemovanej pôvodnými zrubovými domami so šindľovými strechami. Nechýbajú tu malé záhradky, staré studne a tradičné hospodárske stavby. Môžete sa tu poprechádzať, navštíviť viacero expozícií alebo sa občerstviť v niektorej z miestnych chalúp. Celá trasa meria 1,8 km a má prevýšenie 249 metrov. Pohodovým tempom ju zvládnete za približne 1 hodinu. Vďaka napojeniu na autobus je vhodná aj pre rodiny, ktoré nechcú riešiť parkovanie a radi spoja výlet s cestou verejnou dopravou.

PRÍBEH:

Vraj sa tu kedysi, ešte v časoch drevorubačov a uhliarov, usadila stará žena menom Mara. Bývala v malej drevenici na okraji osady, obklopenej záhradou, v ktorej sa vždy všetko zelenalo. Aj v časoch, keď inde úroda vyschla. Hovorilo sa, že jej ruky poznajú tajomstvá prírody a že dokáže liečiť nielen ľudí, ale aj zvieratá. Jedného leta prišla do Vlkolínca veľká búrka, akú si tu nik nepamätal. Blesky udierali do kopcov, vietor lámal stromy a potoky sa rozvodnili. Ľudia sa báli, že prídu o svoje domy aj úrodu. Mara vtedy vyšla pred svoj dom, zdvihla ruky k nebu a začala ticho hovoriť slovami, ktorým nik nerozumel. Vietor sa upokojil, blesky sa presunuli ďalej do hôr a dážď sa zmenil na jemný letný lejak, ktorý napojil polia, ale nezničil chalupy. Od toho dňa si ju niektorí vážili ako ochrankyňu osady, iní sa jej báli a šepkali, že má dočinenia s čarami. Sama Mara sa len usmievala a vravela: „Kto pozná reč prírody, nepotrebuje sa báť.“ Keď po rokoch zmizla, nik nevedel, kam odišla. No v záhrade jej drevenice vraj dodnes rastú byliny, ktoré inde nenájdete. A tak sa Vlkolínec stal nielen dedinou drevených domov a krásnych lúk, ale aj miestom, kde sa príbehy o mágii a prírode prepletajú s históriou a dodávajú mu čaro, ktoré pocítite, hneď ako vstúpite do jeho uličiek.

Z HISTÓRIE:

VLKOLÍNEC

Vlkolínec je jedinečná horská osada, ktorá je od roku 1993 zapísaná v Zozname svetového dedičstva UNESCO. Prvá písomná zmienka o tejto osade pochádza z roku 1376, keď bola súčasťou ružomberského panstva. Vznikla ako osada drevorubačov a uhliarov, ktorí tu žili v skromných drevených chalupách, obrábali okolité lúky a chovali dobytok. Názov „Vlkolínec“ pravdepodobne súvisí s vlkmi, ktoré sa v tejto oblasti kedysi bežne vyskytovali a ohrozovali stáda. Osada si napriek odľahlej polohe udržala typickú architektúru – zrubové domy s kamennými základmi, šindľovými strechami a úzkymi dvormi, ktoré sú zoradené v jednej línii pozdĺž hlavnej ulice. Vlkolínec je dodnes považovaný za unikátnu ukážku tradičnej horskej architektúry. Zachovalo sa tu viac ako 40 pôvodných domov a hospodárskych stavieb. Osada si zachovala svoj pôvodný štýl aj vďaka tomu, že bola dlho izolovaná od rušného života v dolinách. Dnes je Vlkolínec živým skanzenom, ktorý každoročne navštívia tisíce turistov z celého sveta.

Z BIOLÓGIE:

Všimnite si počas cesty do Vlkolínca aj jeho okolie, ktoré leží v chránenej oblasti Národného parku Veľká Fatra. Dolné svahy sú porastené bučinami, v ktorých rastie buk lesný, javor horský a hrab obyčajný. Na jar sa lesná cesta zmení na kvetinový koberec – v okolí objavíte medvedí cesnak či púpavy. Vyššie svahy a okraje lúk sú domovom vzácnych rastlín ako poniklec slovenský alebo horec jarný. V lete tu poletujú motýle, ktoré priťahuje bohatá ponuka lúčnych bylín. Živočíšnu ríšu zastupujú srnky, líšky a plaché jazvece. Vo večerných hodinách môžete začuť kuvika obyčajného, našu najmenšiu sovu, ktorá hniezdi v starých dutinách stromov. Miestne potoky a vlhké lúky poskytujú prostredie aj pre salamandru škvrnitú a rôzne druhy žiab. V okolí Vlkolínca je častým návštevníkom aj medveď hnedý, ktorý však ľudí väčšinou obchádza. V zime tu zavítajú stáda jeleňov a diviakov, ktoré sa sťahujú z vyšších polôh. Táto rozmanitá prírodná scenéria dotvára čaro Vlkolínca – osady, kde sa zachovala nielen architektúra, ale aj divoká krása Veľkej Fatry.